Slovenčina v kocke

HLÁSKOSLOVIE (FONETIKA)

samohlásky delíme na:
* krátke: a, e, ä, i/y, o, u
* dlhé: á, é, í/ý, ó, ú
* dvojhlásky: ia, ie, iu, ô

spoluhlásky delíme
> podľa pravopisu na:
* tvrdé: d, t, n, l, h, ch, k, g
* mäkké: ď, ť, ň, ľ, ž, č, š, dž, c, dz, j
* obojaké: b, m, p, r, s, z, v, f

> podľa znelosti na:
* znelé párové: b, d, ď, dz, dž, g, h, z, ž, v
* neznelé párové: p, t, ť, c, č, k, ch, s, š, f
* zvučné (nepárové): m, n, ň, l, ľ, r, j

> slabičné (slabikotvorné): l, ĺ, r, ŕ (vlk, tĺčik, krk, kŕdeľ)

Niektoré spoluhlásky sa pri vyslovovaní inak píšu a inak vyslovujú. Hovoríme, že sa spodobujú. Spodobovanie (znelostná asimilácia) je jav vo výslovnosti, ku ktorému dochádza pri strete spoluhlások rozličnej znelosti. Pri takomto strete sa hláska alebo skupina hlások v určitých pozíciách prispôsobuje (asimiluje) výslovnosťou nasledujúcej (susednej) hláske a dochádza k zmenám vo výslovnosti.

Spodobovanie nastáva:
– na začiatku slova – včela v/f,
– vo vnútri slova v predpone (rozkaz z/s, rozchod z/s, odpoveď d/t) alebo pred príponou (labka b/p, ježko ž/š, dedko d/t),
– na konci slova pred prestávkou – jež ž/š, Poď! ď/ť,
– na hraniciach slov pri splývanej výslovnosti: Buď ticho ď/ť.

Keď je na konci slova znelá spoluhláska a nasleduje pauza alebo slovo začínajúce neznelou spoluhláskou, vyslovuje sa ako neznelá. Napr. choď preč – ď/ť, Váh sa vylial – h/ch, pod stolom – d/t

Keď vo vnútri slova po znelej spoluhláske nasleduje neznelá, vyslovuje sa ako neznelá. Napr.: babka – b/p, bodka – d/t, loďka – ď/ť

Keď je vo vnútri slova neznelá spoluhláska a za ňou nasleduje znelá spoluhláska, vyslovuje sa ako znelá. Napr.: vráťme – ť/ď, kosba – s/z, liečba – č/dž.

Výslovnosť spoluhlásky „v“
– vyslovuje sa akov“ na začiatku slova, ak nasleduje samohláska alebo zvučná spoluhláska (víno, vraj, vlak, volať, vrch…),
– vyslovuje sa ako „u“ na konci slova (krv, otcov) a vo vnútri slova, ak nasleduje neznelá spoluhláska (dievka, stávka, ovca…),
ako „f“ na začiatku slova, ak nasleduje neznelá spoluhláska (vták, včela, vtedy, všetci…).

Výslovnosť predložiek
„s“ ako „z“ pred samohláskami a znelými spoluhláskami: s ušami, s husami,…
„z“ ako „s“ pred neznelými spoluhláskami: z čoho, z pece, z koho,…
„so“ ako „zo“ vždy, ak nestojí pred osobným zámenom: so šľahačkou, so zbíjačkou,…
„so“ ako „so“ pred osobným zámenom: so mnou,
„k“ ako „g“ pred samohláskami a znelými spoluhláskami: k autu, k vínu…
„ku“ ako „gu“ vždy, ak nestojí pred osobným zámenom: ku kolesu, ku koláču...
„ku“ ako „ku“ pred osobným zámenom: ku mne.

NÁUKA O SLOVNEJ ZÁSOBE (LEXIKOLÓGIA)

Plnovýznamové a neplnovýznamové slová


Plnovýznamové – slová, ktoré majú vecný (lexikálny) význam a niečo pomenúvajú. Patria k nim: podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá, príslovky.

Neplnovýznamové – slová, ktoré samy o sebe nemajú vecný význam. Patria k nim predložky, spojky, častice, citoslovcia.

Plnovýznamové slová môžu byť jednovýznamové a viacvýznamové.

Jednovýznamové slovo pomenúva jedinečný (neopakovateľný) jav: lavica, Slovensko, chlieb.

Viacvýznamové slovo má viac významov – základný význam a prenesené významy:
prameň – miesto, kde vyviera rieka / prameň vlasov (všetko súvisí s pojmom „prameň“, kde niečo pramení, začína),
– hlava – časť tela / hlava rodiny / hlava štátu (všetko súvisí s pojmom „hlava“ ako vrchná časť)…

Homonymá (rovnozvučné slová) – slová, ktoré rovnako znejú a pritom pomenúvajú rozdielne javy. Od viacvýznamových slov sa líšia tým, že vznikli ako samostatné pomenovania a zvukovo zhodné sú len náhodou:
– náprava – náprava chýb / časť vozidla, ktorá drží kolesá, mať – matka / vlastniť.

Synonymá (rovnoznačné slová) sú slová, ktoré inak znejú, ale majú rovnaký alebo podobný význam:
– okno – oblok, mláka – kaluž, dno – spodok…

Antonymá (opozitá) sú slová, ktoré majú opačný význam:
– deň – noc, ľahký – ťažký, poslušný – neposlušný, dobre – zle,…

TVAROSLOVIE – MORFOLÓGIA

PODĽA OHYBNOSTI (ohýbame ich skloňovaním alebo časovaním):
ohybné: podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky (skloňujeme), slovesá (časujeme),
– neohybné: príslovky, predložky, spojky, častice, citoslovcia.

PODĽA VÝZNAMU:
– plnovýznamové: (vecný aj gramatický význam) podstatné mená, zámená, prídavné mená, číslovky, slovesá, (iba vecný význam) príslovky,
– neplnovýznamové: (iba gramatický význam) predložky, spojky, častice, citoslovcia.

PODĽA VETNOČLENSKEJ PLATNOSTI:
– majú vetnočlenskú platnosť (t.j vo vete plnia úlohu vetného člena): podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá, príslovky,
– nemajú vetnočlenskú platnosť (t.j vo vete neplnia úlohu vetného člena): predložky, spojky, častice, citoslovcia (niekedy plnia úlohu prísudku napr. Vrabce frnk do tŕnia; sú jednočlennou vetou napr. Pst!).

Ohybné plnovýznamové slová, majú vetnočlenskú platnosť, pomenúvajú osoby, zvieratá, veci, miesta, deje, javy, stavy. Pri ich určovaní si pomáhame ukazovacími zámenami ten, tá, to. Skloňujeme ich.

ROZDELENIE PODSTATNÝCH MIEN:
1. všeobecné – názvy osôb, zvierat, rastlín, skupín predmetov (otec, pes, smrek, ministerstvo, ulica, škola),
2. vlastné – vlastné mená (Peter, Dunčo, Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, Ulica SNP).

1. konkrétne – majú hmotnú povahu (voda, stôl, drevo, chlapec),
2. abstraktné – sú nehmotné, pomenúvajú vlastnosti, deje, abstraktné javy, duševné stavy (dobro, láskavosť, beh, dych, myšlienka, hnev).

Pomnožné – majú vždy podobu množného čísla, aj keď vyjadrujú jednu vec, miesto,… (nožnice, plavky, ústa, Tatry,…).

ČO URČUJEME pri podstatných menách (gramatické kategórie)
1. rod: mužský, ženský, stredný,
2. číslo: jednotné (singulár – sg.), množné (plurál – pl.),
3. pád: (nominatív N kto? čo?, genitív G koho? čoho? , datív D – komu? čomu?, akuzatív A koho? čo?, lokál L – o kom? čom?, inštrumentál I – s kým? čím?),
4. vzor: chlap, hrdina, dub, stroj, kuli / žena, ulica, dlaň, kosť, gazdiná, pani, mať / mesto, srdce, vysvedčenie, dievča,
5. životnosť: (iba v mužskom rode) životné (osoby; zvieratá v sg.) neživotné (ostatné).

VZORY PODSTATNÝCH MIEN
mužský rod: chlap, hrdina, dub, stroj (kuli),
ženský rod: žena, ulica, dlaň, kosť (gazdiná, pani mať),
stredný rod: mesto, srdce, vysvedčenie, dievča.

mužský rod životné zakončené na spoluhlásku alebo „o“ chlap
zakončené na „a“ hrdina
neživotné zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku dub
zakončené na mäkkú spoluhlásku stroj
ženský rod samohláskové zakončenie pred „a“ tvrdá alebo obojaká spoluhláska žena
pred „a“ mäkká spoluhláska ulica
spoluhláskové zakončenie v G sg. prípona „e“ dlaň
v G sg. prípona „i“ kosť
stredný rod zakončenie zakončené na „o“ mesto
zakončené na „e“ srdce
zakončené na „ie“ vysvedčenie
zakončené na „a“, „ä“ dievča

VZORY ZVIERACÍCH PODSTATNÝCH MIEN MUŽSKÉHO RODU
Všetky zvieracie podstatné mená mužského rodu skloňujeme v jednotnom čísle podľa vzoru chlap!

V množnom čísle skloňujeme zvieracie podstatné mená mužského rodu podľa vzoru:
dub – ak sú zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku (holuby, orly),
stroj – ak sú zakončené na mäkkú spoluhlásku (ježe, medvede).

Slová vlk, pes, vták sa v množnom čísle môžu skloňovať ako životné (chlap – vlci, psi, vtáci) alebo neživotné (dub – vlky, psy, vtáky) Napr. poľovnícke psy (tie), poľovnícki psi (tí).

POZOR! Ak sa zvieracie podstatné mená zosobňujú na človeka, skloňujú sa ako životné (Štúrovci boli smelí orli.).

VZORY CUDZÍCH PODSTATNÝCH MIEN
chlap – grécke a latinské podstatné mená (životné) s príponami -as, -os, -es, -us, -is (Sofokles, od Sofokla) a cudzie priezviská s príponami -o, -ó, -u, -ú, a nemé -e (Galileo, od Galilea, Moliére, od Moliéra),

dub – cudzie podstatné mená (neživotné) s príponami -us, -os, -es (realizmus, o realizme),

kuli – všeobecné podstatné mená (životné) a priezviská s príponami -i, -í, -y, -ü, -e, -é, -ö, -ä, -ě (Pálfy, od Pálfyho, Pálfyovia),

žena – cudzie podstatné mená (ženského rodu) s príponami -ea, -oa, -ua (idea, dve idey),

ulica – cudzie podstatné mená (ženského rodu) s príponami -ia, -ya (Mária, od Márie),

mesto – cudzie podstatné mená (stredného rodu) s príponami -um, -on (gymnázium, z gymnázia, epiteton, dve epitetá).

PODSTATNÉ MENÁ MUŽSKÉHO RODU – OSOBITOSTI!
Neživotné podstatné mená mužského rodu cudzieho pôvodu zakončené na -er alebo -el

POZOR NA SKLOŇOVANIE!
Ak sa samohláska e pri skloňovaní zachováva, v jednotnom čísle sa skloňujú podľa vzoru stroj a v množnom čísle podľa vzoru dub, napr. triler = v trileri – v stroji; dva trilery – duby; tunel = v tuneli – v stroji, dva tunely – duby.

Ak samohláska e pri skloňovaní vypadáva, skloňujú sa v jednotnom aj v množnom čísle podľa vzoru stroj. Napr. sveter, vo svetri, dva svetre; bicykel, na bicykli, dva bicykle.

PODSTATNÉ MENÁ ŽENSKÉHO RODU – OSOBITOSTI!
Podstatné mená pani a mať majú osobitné nepravidelné skloňovanie. Každé z nich má odchýlky, pre ktoré sa nezaraďuje k pravidelným vzorom podstatných mien ženského rodu.

Podľa vzoru gazdiná sa skloňuje niekoľko podstatných mien ženského rodu (utvorených z mužských podstatných mien) zakončených v N sg. na -ná, -ovná: švagriná, ujčiná, testiná, stryná, cárovná, kňažná, kráľovná, cisárovná, princezná, šľachtičná, chyžná…

singulárplurál
Ngazdinágazdiné
Ggazdinejgazdín-0
Dgazdinejgazdinám
Agazdinúgazdiné
L(o) gazdinej(o) gazdinách
Igazdinougazdinami

DVOJTVARY pri podstatných menách ženského rodu, vzory:

žena: v G pl.
-e/ -ie: výhra výher/výhier; výzva výzev/výziev (V druhom z dvojtvarov sa nedodržiava pravidlo o rytmickom krátení.),
-ie/ -ô: jamka jamiek/jamôk; kvapka kvapiek/kvapôk,
-0/ -í: pera pier/perí,

ulica: v G pl.
-ie/í: sukňa sukieň/sukní; čerešňa čerešieň/čerešní; žemľa žemieľ/žemlí; husle husieľ/huslí; dvere dvier/dverí.

PODSTATNÉ MENÁ STREDNÉHO RODU – OSOBITOSTI!
DVOJTVARY pri podstatných menách stredného rodu, vzory:

mesto: v G pl.
-e/-ie napr. číslo čísel/čísiel; krídlo krídel/krídiel; sídlo sídel/sídiel; vlákno vláken/vlákien (V druhom z dvojtvarov sa nedodržiava pravidlo o rytmickom krátení.),

dievča: v N a A pl.
-atá/-ence dievčatá/dievčence; psíčatá/psíčence; dvojčatá/dvojčence.

CUDZIE NESKLONNÉ PODSTATNÉ MENÁ
Niektoré podstatné mená cudzieho pôvodu sa neskloňujú. Zvyčajne ide o slová, ktoré majú pre slovenčinu netypické zakončenie. Napr. atašé, miss, madam, alibi, finále, filé, defilé, froté, whisky, country, kanoe, kupé, menu, jury, Sydney, negližé, matiné, dementi, soiré, kivi, želé, dražé, resumé, soté, suši, cunami, karate…

PRÍDAVNÉ MENÁ

Prídavné mená plnovýznamové ohybné slová. Vyjadrujú vlastnosti, vzťahovosť (aký? aká? aké?) a vlastníctvo (čí? čia? čie?). Skloňujeme ich.

DRUHY PRÍDAVNÝCH MIEN
akostné – vyjadrujú vlastnosti, nie sú odvodené, dajú sa stupňovať, existuje k nim aj antonymum (napr. šťastný, čistý, milý, cudzí, rýdzi, srdečný),
vzťahové – vieme pri nich vysvetliť, ako pomenovanie vlastnosti vzniklo, sú utvorené (odvodené) z iných slov, nedajú sa stupňovať, nie je k nim antonymum; napr. filmový (od film), letný (od leto), drevený (od drevo), prezidentský (od prezident), srdcový (od srdce),
privlastňovacie – niekomu/niečomu privlastňujú:
* individuálne – privlastňujú jednotlivcom, napr. matkin, Andrein, bratov, líškin, vlkov, slimákov, mačkin, Karolov,
* druhové – privlastňujú celému druhu, napr. páví, včelí, slimačí, leví.
 
GRAMATICKÉ KATEGÓRIE PRÍDAVNÝCH MIEN
rod – mužský, ženský, stredný,
číslo – jednotné (singulár – sg.) a množné (plurál – pl.),
pád – nominatív N (kto? čo?), genitív G (koho? čoho?), datív D (komu? čomu?), akuzatív A (koho? čo?), lokál L (o kom? čom?), inštrumentál I (s kým? čím?).
 
VZORY PRÍDAVNÝCH MIEN
pekný – akostné a vzťahové prídavné mená, ktoré majú pred pádovou príponou tvrdú spoluhlásku,
cudzí – akostné a vzťahové prídavné mená, ktoré majú pred pádovou príponou mäkkú spoluhlásku,
matkin – individuálne privlastňovacie prídavné mená, ktoré privlastňujú jednotlivcovi ženského rodu,
otcov – individuálne privlastňovacie prídavné mená, ktoré privlastňujú jednotlivcovi mužského rodu,
páví – druhové privlastňovacie prídavné mená.

POZOR!
Pri skloňovaní podľa vzoru pekný píšeme v pádových príponách „-ý“. Iba pri N pl. píšeme mäkké „-i“. Pri skloňovaní podľa vzoru cudzí v pádových príponách píšeme vždy len mäkké „-i“.

Individuálne privlastňovacie prídavné mená zakončené príponou -ov/-in sa skloňujú podľa vzorov otcov/matkin. Prípony vzorov otcov/matkin sú rovnaké.

Jednotné čísloMnožné číslo
Mužský rodŽenský rodStredný rodVšetky rody
Notcov-0otcov-aotcov-ootcov-i / otcov-e
Gotcov-hootcov-ejotcov-hootcov-ých
Dotcov-muotcov-ejotcov-muotcov-ým
Aotcov-0/-hootcov-uotcov-ootcov-ých / otcov-e
L(o) otcov-om(o) otcov-ej(o) otcov-om(o) otcov-ých
Iotcov-ýmotcov-ouotcov-ýmotcov-ými

POZOR!
Pádové prípony v N a v A sú krátke! (otcova/matkina, otcovu/matkinu, otcovi/matkini, otcove/matkine).

Druhové privlastňovacie prídavné mená zakončené príponou sa skloňujú podľa vzoru páví. V pádových príponách je vždy len mäkké i, í. Vo vzore páví neplatí rytmické krátenie.

STUPŇOVANIE PRÍDAVNÝCH MIEN
Stupňujeme len akostné prídavné mená. Niektoré stupňujeme pravidelne, iné nepravidelne.

1. stupeň prídavných mien (pozitív) je základný stupeň, ktorý má v nominatíve singuláru koncovku -ý/-í (napr. milý, nový, rýdzi, teplý).
2. stupeň prídavných mien (komparatív) používame, keď porovnávame jednu vlastnosť u dvoch osôb alebo vecí. Tvoríme ho pomocou prípony -ší/-ejší. (napr. milší, novší, rýdzejší, teplejší).
3. stupeň prídavných mien (superlatív) vyjadruje najvyššiu možnú mieru nejakej vlastnosti a tvoríme ho pridaním predpony naj- k 2.stupňu. (napr. najmilší, najnovší, najrýdzejší, najteplejší).

Pri nepravidelnom stupňovaní sa mení koreň slova. Nepravidelne sa stupňujú prídavné mená pekný, dobrý, zlý, malý, veľký (pekný – krajší – najkrajší, dobrý – lepší – najlepší, zlý – horší – najhorší, veľký – väčší – najväčší , malý – menší – najmenší).

ZÁMENÁ

Zámená plnovýznamové ohybné slová, ktoré samy nepomenúvajú osoby, veci a vlastnosti, ale ich zastupujú alebo na ne odkazujú. Majú vetnočlenskú platnosť, skloňujeme ich.

– Zastupujú podstatné mená (ja, to, ten), prídavné mená (taký, nejaký), číslovky (koľko, toľko), príslovky (tak, tade), ukazujú alebo odkazujú na osobu, zviera, vec, ale aj vlastnosť, privlastňovanie, činnosť, jav, stav (nepomenúvajú javy, iba na ne odkazujú).
– Preberajú gramatické kategórie (rod, číslo, pád) slovného druhu, ktorý zastupujú.
Plnovýznamový slovný druh (majú lexikálny aj gramatický význam), ich význam sa dá vysvetliť.
– Sú ohybné – skloňujú sa (Pozor! Nie všetky!).
Majú vetnočlenskú platnosť – vo vete môžu byť vetnými členmi ako slová, ktoré zastupujú (podmetom, časťou menného prísudku, predmetom, zhodným prívlastkom).
– V listoch píšeme zámená s veľkým začiatočným písmenom.
– K spodobovaniu nedochádza pri spojení osobného zámena s predložkou s/so, k/ku (s tebou, so mnou, k tebe, ku mne).  

DELENIE A SKLOŇOVANIE ZÁMEN
osobné:
* základné: ja, ty, on, ona, ono, my, vy, ony, oni – samostatné skloňovanie,
* privlastňovacie: môj, tvoj, náš, váš – vzor môj; jeho, jej, jeho, ich – neohybné,
zvratné:
* základné: seba, sa – samostatné skloňovanie,
* privlastňovacie: svoj – vzor môj,
ukazovacie: ten, tá, to, tento, táto, toto, tie, tí, onen – samostatné skloňovanie; taký, onaký, toľký – vzor pekný; tu, tam, vtedy, tak, sem – neohybné,
opytovacie: kto? čo? – samostatné skloňovanie; aký? ktorý? – vzor pekný; čí? – vzor cudzí; kde? kedy? ako? prečo? koľko? – neohybné,
vzťažné: sú to vlastne opytovacie zámená použité bez otáznika. Vo vete plnia úlohu spojky. (Viem, kto príde. Viem, čo urobím.),
neurčité: nejaký, niektorý – vzor pekný; niečí – vzor cudzí; niekde, kdesi, ktovieako – neohybné,
vymedzovacie: taký istý, iný, každý, samý – vzor pekný; inakší, ničí – vzor cudzí; inak, inde, inokedy, vždy, všade – neohybné.

Krátke a dlhé tvary osobných základných zámen ja, ty, on
Krátky tvar ma/ťa/ho; mi/ti/mu sa vo vete neuvádza na prvom mieste: Netýka sa ma/ťa/ho to. Vôbec sa mi/ti/mu to nepáči. Vykreslil ma/ťa/ho v zlom svetle.

Dlhý tvar mňa/teba/jeho; mne/tebe/jemu je na prvom mieste: Mňa/Teba/Jeho sa to netýka. Mne/Tebe/Jemu sa to vôbec nepáči. Mňa/Teba/Jeho vykreslil v zlom svetle.

Krátke tvary so začiatočnou hláskou -ň sa píšu v mužskom rode spolu s predložkami: Zavolaj naňho (na nepriateľa)! Ponáhľam sa naň (na autobus).

Zvratné základné zámená seba, sa, si – sa vzťahujú na všetky tri osoby vo všetkých troch rodoch a v obidvoch číslach. Keď sú sa, si súčasťou zvratného slovesa, nepovažujeme ich za zámená.

Zvratné privlastňovacie zámeno svoj privlastňuje hociktorej gramatickej osobe, ak je príslušná osoba predmetom vety: Sestra je spokojná so svojím účesom.

AKO FUNGUJÚ ZÁMENÁ
Opytovacie zámená sa pýtajú, ostatné odpovedajú. Mnohé sa odvodzujú od opytovacieho zámena.

opytovacieosobné základnéosobné privlastňovacieukazovacieneurčitévymedzovacie
ktoontenniektonikto, všetci
komujemutomukomusi nikomu, všetkým
čímôjdačíničí
kdetuhocikdenikde, všade
kedyvtedykedysivždy, nikdy
akémutakémudajakémunijakému
akotaktonejakonijako
koľkotoľkoktoviekoľkovšetko, nič
koľkokráttoľkokrátniekoľkokrátnikdy
koľký raztoľký razniekoľký raz

ČO URČUJEME PRI ZÁMENÁCH?
1. ROD – mužský, ženský, stredný,
2. ČÍSLO – jednotné (singulár), množné (plurál),
3. PÁD – nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál,
4. VZOR – pekný, cudzí, môj.

POZOR!: Pri mnohých zámenách sa neurčujú niektoré gramatické kategórie alebo vzor. Niektoré sa vôbec neohýbajú. Zámená ja, ty, my, vy bezrodové.

POZOR NA PRAVOPIS ZÁMEN:
– vzor pekný:
* ktorý chlapec, aký človek, s ktorým chlapcom, s akým človekom,
* ktorí chlapci, akí ľudia („í“ – pretože v N pl. píšeme „í“),
* o ktorých chlapcoch, o akých ľuďoch, s ktorými chlapcami, akými ľuďmi,

– vzor môj:
* pozor na koncovku -im, -ím v sg. a pl.,
* dlhé í len v inštrumentáli sg. (s mojím bratom, nad tvojím výzorom…),
* krátke i v datíve, lokáli a inštrumentáli pl. (povedz to mojim rodičom, koľko času venuješ svojim záľubám, rozprával sa o tvojich rodičoch, rozprával sa so svojimi rodičmi,…),

– zámená ten, tento, ten istý:
Pri písaní i/y si môžeme pomôcť vzorom pekný (v zámene tento si iba odmyslíme koncové -to):
* ten chlapec, ten istý človek, s tým chlapcom, s tým istým človekom,
* chlapci, tí istí ľudia („í“ pretože N pl.),
* tých chlapcov, tých istých ľudí, s tými chlapcami, s tými istými ľuďmi,

– neurčité zámená so -si (ktorýsi, čísi…)
Koncové -si je vždy mäkké. Keď si ho odmyslíme, zostane nám väčšinou vzor pekný alebo cudzí:
* ktorýsi chlapec, akýsi človek, s ktorýmsi chlapcom, s akýmsi človekom
* ktorísi chlapci, akísi ľudia („í“ pretože N pl.),
* o ktorýchsi chlapcoch, o akýchsi ľuďoch, s ktorýmisi chlapcami, akýmisi ľuďmi,

– zámeno sám, sama, samo, sami, samy: väčšinou vo význame opustený alebo bez pomoci
* -i sa píše v N pl. v životnom mužskom rode: Chlapi tam stáli sami.,
* -y v N. pl. v neživotnom mužskom rode: Duby tam stáli samy.,
* -y v N pl. v ženskom a strednom rode:  Ženy si samy pomôžu. (nie samé !!!) Deti tam stáli samy. (nie samé !!!),
* v ostatných pádoch sa všade píše: -ý Nechali ich tam samých. Nepočítali s nimi samými. O nich samých sa nehovorilo.,

– zámeno samý vo význame mnoho vecí toho istého druhu, väčšinou stojí pred podstatným menom ako prívlastok:
* -i/y sa píše podľa vzoru pekný,
* N sg.: Krčma bola samý chlap. Námestie bolo samá žena. V škôlke to je samé dieťa.,
* N pl.: V krčme boli samí chlapi. Na námestí boli samé ženy. V škôlke sú iba samé malé deti.,
* ostatné pády zámeno samý všade sa píše -ý: Videli sme tam samých chlapov. Kvety dostala od samých pekných mužov. Kamarátil sa so samými dievčatami.

ČÍSLOVKY

Číslovky plnovýznamové ohybné slová, ktoré pomenúvajú množstvo/počet osôb, dejov, vlastností, ich poradie, alebo členenie. Vo vete plnia funkciu vetného člena – najčastejšie majú funkciu zhodného prívlastku. Skloňujeme ich. Delíme ich podľa významu a určitosti.

ROZDELENIE ČÍSLOVIEK:
Delenie čísloviek podľa určitosti:

1. určité – vyjadrujú merateľný a presný počet, množstvo poradie jeden, dva, prvý, druhý, jedenkrát, dvakrát, jednaký, dvojaký,
2. neurčité – vyjadrujú abstraktný (číslom nemerateľný) počet málo, veľa, mnohoraký, mnoho…

druhotázkaurčiténeurčité
základnékoľko?desaťmálo, veľa
skupinovékoľko?trojeviacero
radovékoľký (v poradí)?štvrtýposledný
druhovékoľkoraký?trojakýmnohoraký
násobnékoľkonásobný?
koľkokrát?
koľko ráz?
päťnásobný
päťkrát
päť ráz / dva razy
viacnásobný
veľakrát
veľa ráz

ČO URČUJEME PRI ČÍSLOVKÁCH:
1. rod: mužský, ženský, stredný,
2. číslo: jednotné (singulár), množné (plurál),
3. pád: nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál,
4. vzor: pekný, cudzí, päť, mesto, dub, stroj, žena.

POZOR!: Pri mnohých číslovkách sa neurčujú niektoré gramatické kategórie alebo vzor. Niektoré sa vôbec neohýbajú.

SKLOŇOVANIE A PÍSANIE ČÍSLOVIEK
ZÁKLADNÉ ČÍSLOVKY (vyjadrujú počet, otázka: koľko?):
jeden, dva, tri, štyri – samostatné skloňovanie,
– od päť do deväťdesiatdeväť – vzor päť,
zložené s číslovkou jeden (dvadsaťjeden, tridsaťjeden, štyridsaťjeden…) sú neohybné: dvadsaťjeden žien, pred tridsaťjeden rokmi…,
– v základnom tvare (N) píšeme číslovky spolu. Pri skloňovaní sa jednotky píšu oddelene napr. dvadsaťsedem, dvadsiatich siedmich,
– zlomkové číslovky pol a štvrť neohybné,
– číslovka sto – vzor mesto, číslovka tisíc – vzor stroj, číslovka milión – vzor dub, číslovky nula, miliarda – vzor žena.

Pozor! Číslovka STO (ak stojí v spojení s podstatným menom), TISÍC (ak je súčasťou zloženej číslovky) je nesklonná: na sto metrov, po sto metroch, od dvetisíc ľudí, mám päťtisíc eur.

Číslovky označujúce stovky a tisícky sa píšu spolu, číslovky označujúce milióny a miliardy sa píšu zvlášť: (napr. dvesto, tritisíc, stojeden, tisícpäť, sedemstotisíc, štyri milióny, päť miliárd).

SKUPINOVÉ ČÍSLOVKY neohybné.

RADOVÉ ČÍSLOVKY (vyjadrujú poradie, otázka: koľký v poradí?):
Radové číslovky sa skloňujú podľa vzorov prídavných mien pekný a cudzí:
pekný: prvý, druhý, piaty, siedmy,…
cudzí: tretí, tisíci,…

DRUHOVÉ ČÍSLOVKY (vyjadrujú počet druhov, otázka: koľkorako? koľkoraký?):
ohybné – vzor pekný: trojaký nápoj,
neohybné: trojako, štvorako.

NÁSOBNÉ ČÍSLOVKY (vyjadrujú počet dejov, počet opakovaní, násobok dejov, otázky: koľkokrát? koľko ráz? koľkonásobne? koľkonásobný?):
– číslovky s časťou -násobný skloňujeme podľa vzoru pekný,
– číslovky s časťou -krát a slovom raz/ráz/razy neohybné.

POZOR! Tvary tretíkrát, prvý raz… patria k radovým číslovkám, lebo sú utvorené od radových a nie základných čísloviek.

POZOR NA PRAVOPIS ČÍSLOVIEK
Ako sa skladajú číslovky
– pät-násť (15), šest-násť (16), devät-násť (19), päť-desiat (50), šesť-desiat, (60), deväť-desiat (90), päť-sto (500), šesť-sto (600), deväť-sto (900).

Siedmi alebo siedmy?
vzor päť základné číslovky (počet, koľko?) vždy mäkké -i: Boli tam všetci siedmi. Turnaja sa zúčastnili žiaci ôsmich základných škôl. Siedmim z nás sa to podarilo. Vo svojich siedmich rokoch vynikajúco čítala.
vzor pekný radové číslovky (poradie, koľký v poradí?) vždy tvrdé -y okrem N pl., kde je stále -i: V cieli skončil siedmy. V cieli skončili siedmi v poradí. (N pl.) Kedysi končili základnú školu žiaci ôsmych tried. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia…

Jedni alebo jedny?
Vždy jedny okrem N pl. životného mužského rodu, kde je stále jedni: Jedni chlapi to videli. (N pl.) Povedali sme to jedným chlapom. Stretli sme jedny zaujímavé dievčatá. Hrali sme sa s jednými krásnymi deťmi.

Päťkrát, päť ráz
– slová s –krát sa píšu spolu (dvakrát, mnohokrát, prvýkrát),
– slová s raz sa píšu oddelene (jeden raz, dva razy, päť ráz, veľa ráz).

POZOR! Nepomýľ si číslovky s číslami a číslicami. To sú číselné podstatné mená!
pomenovania číslic: nula, jednotka, dvojka, päťka/pätorka, stovka, tisícka… – vzor žena,
skupiny čísel: dvojica, trojica, pätica… – vzor ulica,
zlomkové výrazy: štvrť – vzor dlaň; pol – nesklonná; polovica – vzor ulica; osmina, štvrtina, tretina – vzor žena.

SLOVESÁ

Slovesá sú plnovýznamové ohybné slová (časujeme ich). Vyjadrujú činnosť alebo stav (čo robí? čo sa s ním deje?). Majú vetnočlenskú platnosť.

ROZDELENIE SLOVIES:
A/
zvratné – ich súčasťou sú slová (zvratné zámená) sa a si. Slovo sa znamená sám seba (umyť sa, obúvať sa) alebo medzi sebou (hádať sa, naháňať sa). Slovo si znamená sám sebe (veriť si, dopriať si) alebo medzi sebou, navzájom (rozumieť si, pomáhať si).
nezvratné – ich súčasťou nie sú slová sa a si.

B/
plnovýznamové – pomenúvajú osobitné deje, činnosti, stavy:
1. stavové
2. činnostné
neplnovýznamové – nepomenúvajú osobitné deje, činnosti alebo stavy, spresňujú význam slovesa, pred ktorým stoja, spájajú sa s neurčitkom plnovýznamového slovesa.

Plnovýznamové slovesá sa delia na:
činnostné – pomenúvajú činnosť; vyjadrujú, čo robí osoba, zviera alebo vec (žiak kreslí, pes šteká),
stavové – pomenúvajú stav; vyjadrujú, čo sa s osobou, zvieraťom alebo vecou deje (žiak zbledol, výkres sa belie).

Činnostné plnovýznamové slovesá sa členia na predmetové a bezpredmetové
Predmetové slovesá vyjadrujú, že dej slovesa sa prenáša na predmet, zasahuje ho: darovať (knihu).
Členia sa na:
* prechodné, ktoré majú predmet v akuzatíve bez predložky: piť (vodu),
* neprechodné, ktoré majú predmet v akuzatíve s predložkou alebo v ostatných pádoch: prekážať (bratovi), pohnevať sa (so súrodencom).
Bezpredmetové slovesá vyjadrujú, že dej sa neprenáša na predmet: Otec spí. Zvon bije.

Neplnovýznamové (pomocné) slovesá sa členia na:
sponové byť, bývať, stať sa, ostať, ostávať, prísť. Používajú sa v spojení s neslovesným výrazom (podstatným menom, prídavným menom, číslovkou, príslovkou). Sú súčasťou slovesno-menného prísudku: Dnes je pekne. Noci tu bývajú chladné. Ostala prekvapená. Prišlo mi to ľúto.,
modálne môcť, mať, musieť, chcieť, dať, dať sa, vedieť, smieť. Používajú sa na vyjadrenie vôle, povinnosti, možnosti alebo schopnosti konať dej: môžeš odísť, odísť, musíte odísť, chce odísť, dá sa odísť, nevie odísť, smiem odísť,…
fázové začať, začínať, ostať, ostávať, prestať, prestávať, pribrať sa, púšťať sa. Používajú sa na vyjadrenie fázy v priebehu deja: začal bežať, začína svitať, ostal sedieť, prestáva pršať, pribrali sa stavať, púšťa sa chodiť,…
limitné ísť, mať. Používa sa na vyjadrenie stavu pred uskutočnením deja: Išlo ma rozhodiť od jedu. Už by malo svitať.
 
SLOVESNÉ TVARY
Podľa zloženia:
jednoduché slovesné tvary jedno slovo: píšem, píš, napíšem, napíš,…
POZOR! Zvratné slovesá sú jednoduchými slovesnými tvarmi!

zložené slovesné tvary viac častí (slov): písal som, budem písať, písal by som, bol by som písal,…
Zložené tvary slovies považujeme za jeden slovesný tvar (chcel by som, potreboval by som).
POZOR! Zloženými slovesnými tvarmi sú aj tvary 3. osoby minulého času: písal, písala, písalo, písali.

Podľa určitosti
určité slovesné tvary vieme určiť spôsob a čas (píšem, blýska sa). Sú to tvary oznamovacieho, podmieňovacieho a rozkazovacieho spôsobu a prítomného, minulého a budúceho času: počúvam, počúval by som, bol by som počúval, počúval som, budem počúvať. Počúvaj!,
neurčité slovesné tvary nevieme určiť spôsob a čas:
* neurčitok (infinitív) písa-ť,
* prechodník píšu-c,
* činné príčastie prítomné píšu-ci (skloňuje sa podľa vzoru cudzí),
* činné príčastie minulé písa-vší (skloňuje sa podľa vzoru cudzí),
* trpné príčastie písa-ný (kresle-ný, sia-ty) (skloňuje sa podľa vzoru pekný),
* slovesné podstatné meno písa-nie (skloňuje sa podľa vzoru vysvedčenie).

POMÔCKA! Prechodník a činné príčastie prítomné sa tvoria od 3. os. pl. + prípona, ostatné od neurčitku odtrhneme -ť a pridáme príponu -c.

POZOR! Pri neurčitých slovesných tvaroch sa dá často určiť aj menný rod, pád, vzor (napr. kosená – ženský rod, sg., N, pekný).

SLOVESNÉ GRAMATICKÉ KATEGÓRIE (Čo určujeme pri slovesách?)
osoba, číslo, čas, slovesný spôsob, slovesný vid, slovesný rod

I. OSOBA

1. osoba sg.: ja1. osoba pl.: my
2. osoba sg.: ty2. osoba pl.: vy
3. osoba sg.: on, ona, ono3. osoba pl.: oni, ony

II. ČÍSLO jednotné (singulár) – ja píšem / množné ( plurál) – my pracujeme

III. ČAS
minulý: čítal som, prečítal som
prítomný: čítam
budúci: budem čítať, prečítam

IV. SLOVESNÝ SPÔSOB
oznamovací (indikatív) – oznamujeme ním, že dej prebieha, prebiehal alebo bude prebiehať, teda používa sa v prítomnom, minulom alebo budúcom čase: Meškám. Meškal som. Budem meškať.
rozkazovací (imperatív) – dávame ním rozkazy, príkazy, vyjadrujeme požiadavky, žiadosti. Používa sa iba v prítomnom čase, ale zvyčajne má aj budúci význam. V písanej podobe označujeme vety, v ktorých ho použijeme interpunkčným znamienkom – výkričníkom (!). Tvorí sa iba v 2. osobe singuláru a v 1. a 2. osobe plurálu. Ukáž! Ukážme! Ukážte!
podmieňovací (kondicionál) – vyjadrujeme ním podmienku, za ktorej sa dej koná alebo by sa mal konať. Znakom je častica by. Volal by som, keby… Bol by som volal. Používame ho v prítomnom čase (sloveso v minulom čase + častica by; napr. cestoval by som, kúpili by sme) a v minulom čase (sloveso v minulom čase + častica by + sloveso byť v minulom čase; napr. bol by som cestoval, boli by sme kúpili).

V. SLOVESNÝ VID
dokonavý – vyjadruje ukončený dej (nakúpiť, prepísať, urobiť), budúci čas sa u nich tvorí jednoduchým slovesným tvarom (odpíšem, prepracujem); dokonavé slovesá nemajú prítomný čas. (prečítal som – minulý čas, prečítam – budúci čas).
nedokonavý – dej je neukončený, stále prebieha (písať, nakupovať, prepisovať); budúci čas sa u nich zväčša tvorí zloženým slovesným tvarom (budem pracovať, budem prepisovať).

Pomôcka: Pre správne rozlíšenie využijeme sloveso budem + neurčitok slovesa. Keď má takéto spojenie zmysel = nedokonavý vid (budem pracovať), keď vznikne nezmysel = dokonavý vid (budem prepracovať).

VI. SLOVESNÝ ROD
činný – pôvodca deja (podmet) sám vykonáva dej (Mama varí obed.)
trpný – podmet nevykonáva dej, je ním zasiahnutý
* zvratný trpný rod (sa): Obed sa varí.
* opisný trpný rod (byť + trpné príčastie): Obed je varený.

Z PRAVOPISU SLOVIES
Zhoda podmetu (vy) s prísudkom (ste videli) pri vykaní
Zámeno sa zhoduje so slovesom vo funkcii prísudku.
Správne: Vy ste to tiež videli pani Nováková? zámeno pre 2.os.pl. – sloveso v 2.os.pl.
Nesprávne: Vy ste to tiež videla, pani Nováková?

Písanie i/y v slovesných tvaroch
základ slova vo vybraných slovách – slovesách v rozkazovacom spôsobe si zachováva písanie y: 3. os. pl. prítomného času: kryj-ú, umyj-ú, rozkazovací spôsob: kry! umy! – slovotvorný základ;
Ale: gramatická prípona -i potr-ú (potri!) urč-ia (urč, urči)
gramatická prípona
* všetky slovesné tvary okrem trpného príčastia v N sg. (pečený, varený, ale v N pl. chlapci boli u nich varení-pečení) majú v gramatickej prípone -i/-í: robí, kreslí, dotkni sa! volili;
* slovesá v trpnom rode sa skloňujú podľa vzoru pekný, napr.: Nebuďte pripečení! Si najedený?

samostatná morféma by v podmieňovacom spôsobe sa píše osobitne: bola by sa umyla.
Poznámka: morféma by býva aj nesamostatná: je súčasťou spojky: keby sa bol umyl, akoby sa umyl; častice: kiežby sa umyl.

Výnimka z rytmického zákona
Rytmické krátenie alebo rytmický zákon je rytmické striedanie dĺžok – zmena dlhej slabiky na krátku po predchádzajúcej dlhej slabike. Výnimka z rytmického zákona nastáva vtedy, keď po dlhej slabika nasleduje opäť dlhá slabika.
Výnimky: 3. os. pl. prítomného času: typ chvália, chránia; prechodník: chváliac, chrániac.
Ale: činné príčastie: vládnuci, píšuci.

PRÍSLOVKY

Príslovky plnovýznamové neohybné slová, vyjadrujú bližšie okolnosti deja (miesto, čas, spôsob, príčinu…). Majú vetnočlenskú platnosť (vo vete plnia funkciu príslovkového určenia).

Rozlišujeme:
príslovky miesta: doma, ďaleko (kde? kam?),
príslovky času: včera, zajtra (kedy? odkedy? dokedy? ako dlho?),
príslovky spôsobu: úprimne, pomaly (ako? akým spôsobom?),
príslovky príčiny: náhodou, úmyselne (prečo? z akých príčin?).

Stupňovanie (stupňujeme iba príslovky odvodené z akostných prídavných mien):
– pravidelne: pomaly, pomalšie, najpomalšie,
– nepravidelne: zle, horšie, najhoršie.

Pozor! Mnoho prísloviek prechádza k iným slovným druhom, hlavne k predložkám (napr. blízko, vedľa, mimo, vnútri, dolu, poniže, povyše, hore, okolo, oproti, neďaleko domu), menej k časticiam (okolo tretej hodiny). Aby si správne určil slovný druh, pozorne skúmaj funkciu slova vo vete. Pomôže ti pri tom táto dobrá rada: Príslovka sa spája so slovesom (sedel oproti), predložka sa spája s podstatným menom alebo zámenom v páde (oproti dverám / nemu ), častica iba dodáva významový odtienok slovu alebo vete, nemení základný zmysel (má dvadsať okolo dvadsať).

PREDLOŽKY

Predložky neplnovýznamové neohybné slová. Pomáhajú nám pri skloňovaní podstatných, prídavných mien, zámen a čísloviek. Nepíšeme ich spolu so slovom, ktoré skloňujeme! Nemajú vetnočlenskú platnosť.

Delenie predložiek
Predložky rozdeľujeme podľa pôvodu na prvotné (nemôžu byť iným slovným druhom) a druhotné (môžu to byť pôvodne príslovky, častice, prípadne iný slovný druh).

Podľa zloženia rozdeľujeme predložky na jednoduché a zložené. Zložené predložky sú zložené z viacerých jednoduchých predložiek.

prvotné
* jednoduché: bez, cez, do, k, medzi, na, o, od, okrem, po, pod, pre, pred, pri, proti, s/so, u, v/vo, z/zo, za,
* zložené: popod, ponad, popri, spopod, sponad, spoza, pomedzi, spomedzi,
druhotné vznikli z iných slovných druhov
* z podstatných mien: vďaka, vinou, zásluhou, v záujme, vzhľadom na, začiatkom, koncom, v zmysle,
* z prísloviek: blízko, mimo, povyše, okolo, zarovno, pozdĺž, vôkol,
* zo slovies: začínajúc, končiac, počnúc, nehľadiac na.

Predložky s, z, v, k kvôli výslovnosti niekedy priberajú samohlásku o alebo u, a to pred slovom, ktoré má v prvej slabike rovnakú alebo výslovnostne podobnú spoluhlásku ako predložka: zo záhrady, vo vani, ku garáži, zo školy, so sestrou, vo svojej, ku skrini. Tento jav sa nazýva vokalizácia predložiek /vokál = samohláska/.

Jednotlivé predložky sa viažu s týmito pádmi:
G – bez, do, od, u, z, zo, spod, sponad, spomedzi, prostred, podľa, niže, vrátane…
D – k, ku, proti, naproti, voči, kvôli, napriek…
A – cez, pre, na, nad, medzi, pod, o , v…
L – pri, popri, o, v, na, po…
I – s, so, za, medzi, pod, pred, nad…

SPOJKY

Spojky neplnovýznamové neohybné slová. Významovo spájajú slová alebo vety. Nemajú vetnočlenskú platnosť.

Delíme ich na:
Priraďovacie spojky: a, i, aj, ani, ba, ba aj, nielen – ale aj, ale, no, lež, lenže, ibaže, však, alebo, či, buď, alebo – alebo, či – či… Pred spojkami a, i, aj, alebo, ani nepíšeme čiarku. Keď sa vo vete spojky ani, alebo, aj vyskytujú dvakrát, píšeme čiarku pred druhou z nich.
K priraďovacím spojkám patria aj:
príčinné: lebo, však, teda, veď, totiž, a to, to jest (t.j.),
dôsledkové: tak, a tak, teda, a teda, preto, a preto, nuž. Pozor, píšeme pred nimi čiarku!
Podraďovacie spojky: že, aby, žeby, keď, či, lebo, pretože, ako, hoci, kým, len čo…
Pozor! Pred ako v prirovnaniach čiarku nepíšeme!

Priraďovacie a podraďovacie spojky môžeme rozdeliť podľa zloženia na:
jednoduché: a, lebo, preto, že, keby, aby…
zložené: ba aj, nielen – ale aj, a tak, a teda, a preto, len čo…

ČASTICE

Častice neplnovýznamové neohybné slová. Nemajú vetnočlenskú platnosť (nedá sa na ne pýtať otázkami). Časticami vyjadrujeme svoj osobný postoj k obsahu výpovede: Neklamem, naozaj. Vraj ochorel.

Členia sa na:
uvádzacie: a, i, ale, len, no, nuž, potom, prosím, síce, ono, ostatne, tak, však, aby, bár, bodaj by, čiže, čoby, kdeže, kiež, nech, nože, vari, všakhej, veď, ešteže, pravda…
vytyčovacie: aspoň, beztak, nadovšetko, predsa, teda, ešte, jednako, napokon, slovom, skrátka, bezpečne, div, nie, iba, len, aj, ani, hlavne…

Od spojok sa častice odlišujú:
spojky spájajú dve slová alebo vety: nemám čas ani chuť
častice zdôrazňujú význam jedného slova alebo celej vety: Ani omylom!

Od prísloviek sa častice odlišujú:
– na príslovky sa dá pýtať otázkami kde? kedy? ako? prečo?
– na častice sa nedá spytovať otázkami: Najskôr zmeškal vlak.

CITOSLOVCIA

Citoslovcia neplnovýznamové neohybné slová, ktoré vyjadrujú city a vôľu alebo napodobňujú rozmanité zvuky. Môžu to byť aj jednočlenné vety: Psst! Hurá!

Vo vete ich oddeľujeme čiarkou: Haj, húsky!

POZOR! Vo vete môžu mať platnosť prísudku: Žaba čľup do vody. Vtedy sa neoddeľuje čiarkou.

Členia sa na:
vlastné (citové a vôľové) : ach, jaj, fuj, ha-ha-ha, chi-chi, bŕŕ, hijó, psst, pŕŕ, heš…
zvukomalebné: hav, kikirikí, cing…

PÍSANIE ČIARKY

1. Čiarka pred „ako”
Prirovnanie: píše sa bez čiarky.

Príklady:
Hodia sa ti farby ako bledoružová, svetlomodrá a žltá.
Si pomalý ako slimák.
Zabavila som sa lepšie než vlani.

Tak – ako aj, ako – tak aj
Čiarku pri týchto spojeniach píšeme.

Príklady:
Prednášam na firemných podujatiach, ako aj v školách.
Mám radosť ako zo samotného darčeka, tak aj z prítomnosti ľudí, ktorí prišli.

2. Viac prídavných mien za sebou
Pri niekoľkých prídavných menách za sebou môže dôjsť k dvom prípadom:
I. keď sa čiarka píše – ide o viacnásobný prívlastok. 

Príklady:
Na lúke rástli červené, žlté i biele kvety.
Pocítila silnú, neodolateľnú túžbu odísť.

II. keď sa čiarka nepíše – pri postupne rozvíjajúcom prívlastku. V tomto prípade jedno slovo rozvíja druhé.

Príklady:
Mladá prosperujúca firma si zapísala do svojho almanachu ďalší úspech.
Keď sa jej pôvabné gaštanové vlasy dotýkali tváre, bola očarujúca.

3. Prívlastky za nadradeným členom
Niekedy nastávajú situácie, keď sa prívlastok (prídavné meno) píše až za nadradeným členom (väčšinou podstatným menom).

Príklad:
Dom postavený z karát sa ľahko zrúti. /Dom postavený z karát je jedným spojením a bez „bez postavený z karát“ by veta nedávala zmysel./

Čiarku píšeme z oboch strán. Pri vynechaní prívlastku sa význam vety nemení.

Príklady:
Deti, vedomé si svojej chyby, sa ospravedlnili.
Mária, odhodlaná spraviť pre záchranu svojej dcéry všetko, začala konať.
Kráčali popod stromy, zasnežené inovaťou.
 
4. Súvetie
1. V podraďovacom súvetí je hlavná veta od vedľajšej vždy oddelená čiarkou.
Nemohli sme prísť, lebo sme boli chorí.
Všimol si si, že sa tu mnohé zmenilo?
Nechal ich tam, kde ich našiel.
Nevieme, čo sa tu stalo, ale musíme pomôcť.

Podraďovacie spojky: pretože, že, keď, že aby, tak-že, až, takže, ak, keby, keď, síce, hoci, aj keď, sotva, keď, až, kým, ako keby, akoby, tým-že, tak-že, tým, že, ibaže, iba, že by…
 
2. V priraďovacom súvetí sa čiarka píše, ak vety nie sú spojené spojkami a, i, aj, ani, alebo, či.
Spadol zo stromu, no neudrel sa.
Ponáhľala sa, ale nestihla prísť včas.
Nebola smutná, veď sa nič nestalo.
Rada nám navarila, ba aj koláč upiekla.
Navarila nám i koláč nám upiekla.
Pomôžete nám alebo budete len tak stáť?
 
3. Čiarka sa musí písať v kombináciách aj-aj, i-i, ani-ani, alebo-alebo, buď-alebo, či-či.
Vtedy sme im aj poradili, aj sme ich povzbudili.
Či sa vám chce, či na to nemáte chuť, pôjdete s nimi.
I izby upraceš, i jedlo pripravíš!
Bola alebo nepripravená, alebo sa tak iba tvárila.
Buď ma poslúchneš, alebo si to urob sám.
 
4. Čiarka sa musí písať pred spojeniami a preto, a teda, a tak, a predsa, a jednako, a to, a pritom.
Neučila sa, a predsa si poradila.
Prišlo ich veľa, a to ešte mnohí odmietli.
Boli sme šťastní, a tak sme sa všetci usmievali.
Dali sme im veľa peňazí, a jednako im nestačilo.
Sme tu noví, a preto iba ticho postávame.
 
Od – cez – po
Čiarky nepíšeme.
Príklad:
V ponuke máme rôzne druhy podláh od drevených cez laminátové po PVC podlahy.
Takéto príklady často nájdete v titulkoch:
Od eura cez fiškálnu úniu až po centralizáciu.
Od barmanky cez speváčku až k legende.
Od Bratislavy cez Liptov až po Košice.
 
Čiarky a ich vyčleňovacia funkcia
Vyčleňujú citoslovcia: /Ach, už som to skoro mala. Myslela som si, ehm, že by sme sa mohli spoznať./
Pozor! Citoslovcia, ktoré vo vete zastupujú sloveso, čiarkami nevyčleňujeme. /Chcel chytiť loptu a prásk mu po hlave. – vo význame: búchal mu po hlave./

Oslovenia: /Leni, pomôžeš mi s tým? Neboj sa, mami, o desiatej som doma./

Častice (ktorými hodnotíme): /Bohužiaľ, teraz to nepôjde. Máme to, samozrejme, v rôznych farbách./

Výrazy: /Vidím, že sa ti do toho opäť nechce. Predstav si, čo všetko spolu dokážeme. Chápeš, že sa to dá aj inak? Vieš, teraz nie je ten správny čas na hádky. Dnes sa ti to nehodí, pravda?/

Vsuvky (vsunuté vety) a iné: /Začneme, a teraz už vážne, na projekte. Aj Tibor, ako som už spomínala, pôjde na večierok./

Čiarky a ich pripájacia funkcia
Čiarkou naznačujeme, keď nasleduje rovnocenná hlavná či vedľajšia veta, prípadne vetný člen:
vo viacnásobnom vetnom člene: /Zbalili sme si oblečenie, uteráky, kozmetiku, hračky pre deti a nafukovačky. Nakoniec sme mali príjemné, slnečné, horúce počasie./
keď pripájame hlavné vety bez spojok a, i, aj, ani, alebo, či: /Autobus zastal, všetci zo zastávky nastúpili. Pozoruje hviezdy, drží ju za ruku, no ona nič nedáva najavo./

Čiarky a ich odčleňovacia funkcia
odčleňujeme vytýčený, osamostatnený a pričlenený vetný člen: /Na prechádzke v lese, tam sa mi vždy páčilo. Navštívili nás, konečne obaja. Nakoniec zaspievala, a s úsmevom./

Ďalšie funkcie čiarky
Čiarku píšeme aj pri obrátenom  poradí v menách: /Bubla, Peter/

Čiarky píšeme aj pred podraďovacími spojkami (že, aby, keď, ako, akoby, ak, lebo, bo, či, čo, preto, pretože, ktorý, aký, keby, kedy, kam, kto, kým, pokiaľ a iné): /Myslela som si, že sa ozveš. Chcem, aby si to vedel. Ozvi sa, keď prídeš domov. Je to, ako keď ťa bolí zub. Vyzeráš, akoby si sa ani nebál. Napíš, ak bude treba./

Čiarka pred spojkou „až“
Pri tejto spojke sa píše čiarka len v prípade stupňovania: /Domov sa vrátil neskoro, až nad ránom. Vyzerala nadšene, až euforicky./
Ak spojka až udáva hodnotu, čiarku nepíšeme: /Mám rada stredne veľké až veľké plemená psov. Písala som to až do noci./

Čiarka pred spojkou „a“
Myslíte si, že čiarka sa pred „a“ nikdy nepíše? Mýlite sa!

Čiarky píšeme napríklad pred spojeniami a preto, a predsa, a teda, a tak, a to, a pritom, a zatiaľ: /Klamal si mi, a preto ti už neverím. Sprvu bol pomalší, a predsa ich dobehol. Vychádza nám počasie, a tak pokračujeme v túre. Smiala sa, a to som ešte len začal. Má ma rada, a pritom jej stále robím nervy./

PÍSANIE VEĽKÝCH PÍSMEN

Oslovovanie osoby s viacerými titulmi
Všeobecné zásady
Pri oslovení dbáme na vyjadrenie čo najväčšej úcty, t. j. z titulov vyberieme ten najvyšší (prof. JUDr. Jozef XY, Ph.D. oslovujeme pán profesor). Pokiaľ má daná osoba funkciu alebo hodnosť vyššieho významu, oslovujeme funkciou (pán rektor, a pod.).

Vždy oslovujeme len jedným titulom alebo funkciou (nikdy nie pán profesor doktor Jozef XY). Ak používa dotyčný dva tituly rovnakej hodnosti, je na vás, ktorú si zvolíte alebo to vyplynie zo situácie.

Pri žene pridáme do oslovenia „pani“ bez ohľadu na rodinný stav (nikdy nie vážená slečna docentka). Výnimočné sú situácie, keby si sama vyžiadala iné oslovenie.

Tituly
Napríklad ministerku s titulom JUDr. oslovíme „pani ministerka“ (nie každá doktorka práv je ministerkou).

Primára s titulom MUDr. oslovíme „pán primár“ (nie každý doktor je primárom). Obe funkcie sú natoľko významné, že „prekryjú“ význam získaného akademického titulu.

Na druhej strane vedúcej oddelenia na úrade s titulom Ing. patrí oslovenie „pani inžinierka“, pretože nie všetky jej kolegyne – vedúce – tento titul získali.

Nositeľa viacerých titulov oslovujeme vyšším titulom, napr. prof. Ing. Zuzana Malá, CSc. – pani profesorka, doc. JUDr. Anton Jaško, PhD. – pán docent.

Ženu s akademickým titulom či vedeckou hodnosťou oslovujeme „pani“ bez ohľadu na vek – pani doktorka, pani inžinierka, pani docentka.

Veľké písmená
Veľké písmená píšeme v menách (aj v menách zvierat) a priezviskách, aj v pomenovaní rodiny či v prezývkach:
Ján, Petra, Novotný, Dunčo, Novákovci, Kuko

Veľké písmená píšeme aj v menách významných historických osobností, napr. panovníkov:
Mojmír Prvý, Peter Veľký, Konštantín Filozof

S veľkým písmenom píšeme konkrétne rozprávkové postavy (ich mená):
Zlatovláska, Popoluška, Červená čiapočka, Valibuk, Šípková Ruženka

S veľkým písmenom sa píše slovo, ak ide o vyjadrenie vlastníctva konkrétnej osoby:
Jurov dom, Novákova rodina, Bernolákov pravopis
Pozor:
Bernolákov pravopis – vlastníctvo
bernolákovský pravopis – len prídavné meno
bernolákovčina – pomenovanie jazyka
Štúrovci – meno rodiny
štúrovci – skupina ľudí, prívrženci Ľ. Štúra

Názvy ľudských sídiel: krajín, kontinentov, ostrovov, miest, dedín, mestských častí, krajov píšeme vždy s veľkým písmenom (všetky plnovýznamové slová):
Rakúsko, Afrika, Grónsko, Nitra, Londýn, Veľká Mača, Orava, Nové Mesto nad Váhom, Kláštor pod Znievom, Petržalka, Karlova Ves
Pozor:
Južná Kórea – s veľkými písmenami, pretože celé je to názov krajiny, ale
južné Taliansko – južné s malým, pretože to nie je krajina

Názvy geografických pojmov, ako sú pohoria, doliny, rieky, potoky, štíty, ale i moria, oceány, vodopády, jaskyne, jazerá, priehrady… píšeme s veľkým písmenom ak ide o jednoslovné pomenovanie, pri viacslovnom pomenovaní píšeme s veľkým písmenom len prvé slovo:
Dunaj, Alpy, Atlantik, Atlantický oceán, Choč, Gerlachovský štít, Sklabinský potok, Šútovský vodopád, Končitý vrch, Írske more, Oravská priehrada, Popradské pleso, Demänovská jaskyňa slobody
Pozor:
Biely Potok – obidva názvy s veľkým, ak ide o názov obce
Biely potok – druhé slovo s malým, ak ide o názov potoka
Štrbské Pleso – ak ide o názov obce
Štrbské pleso – ak ide o názov plesa

Názov priehrady Liptovská Mara sa píše s obidvoma veľkými písmenami, pretože daný názov bol pôvodne názov obce, ktorá bola výstavbou priehrady zatopená.

Názvy členenia zemského povrchu, pohorí, ak sú dvojslovné, píšu sa s veľkým písmenom obidve slová, pretože prídavným menom sa určí konkrétne územie, ale podstatné meno pomenúva dané pohorie v širšom územnom ponímaní:
Vysoké Tatry, Veľká Fatra, Malé Karpaty

S veľkým písmenom sa píšu názvy planét, mesiacov, hviezd, súhvezdí a iných kozmických objektov, pri viacslovných pomenovaniach len v prvom slove:
Zem, Mesiac, Slnko, Jupiter, Venuša, Malý voz, Halleyho kométa 
Pozor:
Slová Zem, Slnko, Mesiac píšeme s veľkým písmenom len ak tým pomenúvame kozmický útvar. V bežnom texte sa tieto slová píšu väčšinou s malým písmenom:
svieti mesiac, slniečko hreje, sedím na zemi,…

Názvy kostolov, hradov, zámkov, kaštieľov, mostov a iných stavieb sa píšu s veľkým písmenom, pri viacslovných pomenovaniach sa píšu s veľkým písmenom v prvom slove (ak iné slová nie sú vlastné mená):
Beckov hrad, Betliar, Incheba, Dóm svätého Martina, most Apollo, Starý most, Grasalkovičov palác
Pozor:
Oravský Podzámok – názov obce
Oravský hrad – názov hradu
Štrbské Pleso – názov obce
Štrbské pleso – pleso, vodná plocha

Názvy ulíc, námestí, alejí, parkov… píšeme vždy s veľkým písmenom na začiatku názvu (aj keď to začína slovom ulica, námestie, park…), ostatné slová v názve píšeme s malým písmenom, ak to nie je meno alebo priezvisko:
Ulica osloboditeľov, Námestie slobody, Sad Janka Kráľa, Mariánske námestie, Trenčianska ulica, Tichá ulica

Názvy štátnych zriadení, štátnych zväzkov píšeme na začiatku s veľkým písmenom, ostatné slová s malým:
Slovenská republika, Spojené arabské emiráty, Habsburská monarchia, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Európska únia

S veľkým písmenom píšeme prvé slovo v názve sviatkov, významných dní a udalostí:
Vianoce, Medzinárodný deň žien, Nový rok, Veľká noc, Veľký piatok, Deň boja proti fašizmu, Deň vody

S veľkým písmenom v prvom slove píšeme aj významné historické udalosti:
Slovenské národné povstanie, Veľká francúzska revolúcia

Názvy inštitúcií píšeme na začiatku s veľkým písmenom, ostatné slová s malým, ak to nie sú mená a priezviská, či iné názvy:
Matica slovenská, Slovenská technická univerzita, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra, Ľudová banka, Sociálna poisťovňa

Niekedy sú názvy inštitúcií zložité, pretože súčasťou ich názvu je aj názov inštitúcie, ktorej sú súčasťou:
Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity, Krčné oddelenie Vojenskej nemocnice, Ústavný súd Slovenskej republiky, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied

Názvy kultúrnych inštitúcií píšeme s veľkým začiatočným písmenom v prvom slove:
Štátna vedecká knižnica v Prešove, Šarišská galéria v Prešove, Liptovské múzeum v Ružomberku, Slovenské národné divadlo, Nová scéna
Pozor:
základná škola – píšeme s malým písmenom, keď nevieme o akú základnú školu ide;
Základná škola Višňové – píšeme s veľkým písmenom, pretože je to názov konkrétnej inštitúcie;
fakultná nemocnica;
Fakultná nemocnica v Martine.

S veľkým písmenom sa píšu názvy kín, reštaurácií, hotelov, ubytovacích zariadení. Len v prvom slove toho názvu:
kino Mier, Carlton, hotel Devín, krčma U kocúra, U Mateja

S veľkým písmenom sa píšu názvy firiem, obchodných spoločností, organizácií, hnutí, politických strán. Len v prvom slove:
Únia materských centier, Katolícka charita, Slovnaft, a. s., Slovenská národná strana

S veľkým písmenom sa píšu názvy časopisov, denníkov, vydavateľstiev. Len v prvom slove:
denník Pravda, časopis Ella, Mladé letá, Slovenské národné noviny

S veľkým písmenom sa píšu názvy literárnych diel, iných umeleckých diel, názvy filmov, seriálov. Len v prvom slove:
Vojna a mier, Zbohom zbraniam, Tri gaštanové kone, Predaná nevesta, Raňajky v tráve, Obchod na korze, Priatelia

S veľkým písmenom sa píšu názvy hudobných (tanečných a iných umeleckých) skupín a súborov. Len v prvom slove:
Elán, Hex, Lúčnica, Slovenská filharmónia

S veľkým písmenom sa píšu názvy dôležitých dokumentov. Len v prvom slove:
Ústava SR, Magna charta, Tolerančný patent

S veľkým písmenom sa píšu názvy konkrétnych známych spoločenských udalostí, súťaží, festivalov, akcií, ocenení, nadácií. Len v prvom slove:
Majstrovstvá sveta v hokeji 2019, Letné olympijské hry v Sydney 2000, festival Pohoda, Nobelova cena 
Pozor:
Ak hovoríme všeobecne o majstrovstvách, o olympiáde, píšu sa s malým písmenom.

S veľkým písmenom sa píšu názvy povstaní, revolúcií a vojenských operácií. Len v prvom slove:
Veľká francúzska revolúcia, Slovenské národné povstanie, Púštna búrka

Pozor: Iné historické udalosti ako napr. vojny sa píšu s malým písmenom:
druhá svetová vojna, tridsaťročná vojna

S veľkým začiatočným písmenom sa píšu názvy značiek. Niekedy aj vo všetkých slovách, keďže ide o cudzie názvy. Nechávajú sa v pôvodnej podobe:
Nivea, Ikea, Google, Coca Cola, Disney, Orion
Pozor:
Pomenovanie niektorých výrobkov sa stalo v bežnej reči všeobecným podstatným menom, vtedy sa píšu s malým písmenom:
fiatka, škodovka, syr eidam, víno rizling, jablká jonatánky

Taktiež s veľkým začiatočným písmenom sa píšu značky áut:
Alfa Romeo, Škoda Felícia, Ford, Toyota

S veľkým písmenom sa píšu aj medzinárodné názvy liekov a farmaceutických výrobkov:
Acylpyrin, Dynil, Ibalgin
Pozor:
S malým písmenom sa píšu pomenovania skupiny liekov, druhy liekov:
antibiotiká, antidepresíva, sedatíva

S veľkým písmenom sa píšu názvy konkrétnych dopravných prostriedkov (vlakových spojov, lodí, lietadiel). Len v prvom slove:
Dargov, Čingov, Spišan, Titanic, Santa Maria, Modrý šíp

S veľkým písmenom píšeme osobné zámená v druhej osobe v oficiálnej písomnej komunikácii – v korešpondencii. Platí to aj keď tykáme, aj keď vykáme, aj v prípade oslovenia viacerých osôb:
osobné zámená základné v druhej osobe: /Ty, Teba, Ťa, Tebe, o Tebe, s Tebou, Vy, Vás, Vám, o Vás, s Vami/

osobné zámená privlastňovacie: /Tvoj, Tvojho, Tvojmu, o Tvojom, s Tvojím, Tvoja, Tvojej, Tvoju, o Tvojej, s Tvojou, Tvoje, Tvoji, Váš, Vášho, Vášmu, o Vašom, s Vaším, Vaša, Vašej, Vašu, s Vašou, Vaše, Vaši/

V iných prípadoch ako napr. reklama, internetová diskusia, rozhovory v tlači… sa tieto zámená píšu s malým písmenom.

S veľkým písmenom píšeme aj oslovenia, ktoré sú znakom úcty:
Vaša Excelencia, Jeho Výsosť

Veľké písmená píšeme v niektorých skratkách, v iniciálových skratkách, v skratkových slovách aj v niektorých medzinárodne dohovorených značkách, napr. v značkách chemických prvkov, hudobných stupníc, svetových strán:
Ing., PhDr., MUDr., SR, SNP, OP, ZŠ, TANAP, SATUR, H, Na, Ag, C dur, SZ (severozápad)

Malé písmená
S malým písmenom píšeme:
biologické pomenovania zvierat, rastlín: papraď samčia, vrabec poľný,
chemické prvky: hélium, dusík, draslík,
školské predmety: matematika, anglický jazyk, výtvarná výchova.

S malým písmenom píšeme všeobecné rozprávkové bytosti aj prenesené obrazné pomenovania:
ježibaba, striga, kráľ, drak, víla, zlatovláska (dievča so svetlými vlasmi), valibuk (silák)

Príslušníci náboženstva, nejakej ideológie, filozofie alebo skupiny sa píšu vždy s malým písmenom:
kresťan, moslim, komunista, nacionalista, vegetarián, skeptik

S malým písmenom píšeme názvy povolaní alebo záujmov:
lekár, predavačka, maliar, spevák, turista, rybár

S malým písmenom píšeme názvy náboženstiev, ideologickým skupín, umeleckých skupín:
islam, budhizmus, fašizmus, realizmus, kresťanstvo, katolicizmus

S malým písmenom píšeme pomenovanie jazyka:
slovenčina, čeština, nemčina, anglický jazyk

S malým písmenom píšeme prídavné mená odvodené od vlastného podstatného mena (ak nie sú začiatkom nejakého názvu):
bratislavský, ruský, americký, štúrovský

S malým písmenom píšeme všeobecné pomenovanie ulíc, námestí, parkov, stavieb
bratislavské ulice, trnavské kostoly, mestské parky