Kam je opytovacie príslovkové zámeno, ktorým sa pýtame na smer. Kam sa to pozeráš? Kam smeruješ? Kam tým mieriš?

Kde je rovnako opytovacie príslovkové zámeno, ktorým sa však pýtame na miesto. Kde si? Kde to je? Kde si na to prišiel?

V spojení Kam ideš? Kde ideš? možno akceptovať oba tvary. Spojenie Kde ideš? je však menej časté, keďže zámeno kde sa v smerovom význame používa zriedkavejšie.

Rovnaký princíp uplatňujeme aj pri neurčitých príslovkových zámenách niekde a niekam. Niekde som to položil. Poďme niekde inde. Najradšej by som sa niekam prepadol. Niekam sa ponáhľaš?

Príslovky zľava vo význame „z ľavej strany“ a sprava vo význame „z pravej strany“ sa píšu spolu, pričom predpony s-, z-, zo-píšeme tak, ako ich vyslovujeme: sprava, zľava, zhora, zdola, spredu, zozadu, zospodu.Aj rozlišovanie predložkových tvarov a prísloviek  robí problémy. Na predložkové tvary podstatných mien sa pýtame pádovými otázkami.  Píšeme ich osobitne:  Vypadlo mi to z pamäti.  Spevák si musí dávať pozor na hlas. Na vlas na tanieri sú ľudia hákliví.  Po tme vždy príde svetlo. Po (krátkom)  tichu sa psi/psy opäť  nahlas rozštekali. Z boku mu vytekal tenučký pramienok krvi. Boli sme unavení, na vrch kopca sme nevyšli. Z časti domu sa zrútila strecha. Teším sa na večer,  vtedy čítam dcérke rozprávky.

Príslovky píšeme spolu, pýtame sa otázkami kde, kam, odkiaľ, kedy, prečo… Niekedy ich môžeme nahradiť rovnoznačnými výrazmi: Báseň recitoval spamäti. (naspamäť) Hovoril nahlas. (hlasno) Dvojčatá sa navlas podobajú. (celkom) Potme sa bojíme vyjsť na ulicu. Vkrádal sa potichu ako zlodej. (tichučko) Zaútočil  na neho zboku. Pravda vždy vyjde navrch. (na povrch) Pravdu máš len sčasti. (čiastočne) Až navečer sa vrátil domov.

Niektoré príslovky môžeme písať spolu i zvlášť, uprednostňujeme písanie spolu, napríklad: dočervena (do červena), nabielo, (na bielo), naboso (na boso), zozačiatku (zo začiatku), nadránom (nad ránom) namokro (na mokro), nakyslo (na kyslo), dočerta (do čerta).

Podraďovacia spojka akonáhle sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka (2003) s platnosťou kodifikačnej príručky hodnotí ako subštandardný, a teda nespisovný výraz. V najnovšom normatívnom Slovníku súčasného slovenského jazyka sa spojka akonáhle síce neoznačuje vyslovene ako subštandardný výraz, vo výklade heslového slova sa však uvádza, že vhodnejšie sú ekvivalenty len čo, sotva, hneď ako, ktoré je odporúčané uprednostňovať.

Hromadným podstatným menom ženského rodu zver (tá zver) sa pomenúva skupina zvierat, t. j. hromadné podstatné meno zver má význam „zvieratá“, napr. miesta, kde sa zdržuje lesná zver, rys loví najmä srnčiu zver, ponechali ho divej zveri, podmienky lovu na poľovnú zver. 

Hromadné podstatné meno sa používa iba v jednotnom čísle, ale pomenúva sa ním viac vecí (v tomto prípade zvierat) jednej skupiny, napr. srnčia zver – srnce a srnky, alebo lesná zver – zvieratá žijúce v lese. 

Slovo zver sa skloňuje podľa vzoru kosť (zo starej kosti – zo starej zveri, k zlomenej kosti – k uhynutej zveri).

Zvieracím podstatným menom mužského rodu zver (ten zver) sa pomenúva väčšie (zvyčajne dravé) zviera.

Podstatné meno mužského rodu zver sa skloňuje podobne ako ostatné zvieracie podstatné mená v jednotnom čísle podľa vzoru chlap, napr. pustil sa do zvera holými rukami, nora zrejme slúžila nejakému zverovi, a v množnom čísle podľa vzoru dub, napr. obkľúčili ich divé zvery (ako veľké duby), nechali ho zraneného v lese napospas zverom.

Častým problémom je pravopis spojení divé zvery, čudné zvery. V tomto spojení môže ísť pri slove zvery iba o tvar zvieracieho podstatného mena mužského rodu zver, ktoré má v nominatíve aj v akuzatíve množného čísla príponu –y (nominatív: sú to divé/čudné zvery, akuzatív: vidím divé/čudné zvery). Na porovnanie pri hromadnom podstatnom mene ženského rodu zver má nominatív podobu: je to divá/čudná zver a akuzatív vidím divú/čudnú zver.

Zvieracie podstatné mená mužského rodu sa v jednotnom čísle skloňujú podľa vzoru chlap a v množnom čísle podľa neživotných vzorov dub (napr. býky, slony) alebo stroj (napr. zajace, jelene). Výnimkou sú zvieracie podstatné mená pes, vlk a vták, ktoré na rozdiel od ostatných zvieracích podstatných mien mužského rodu možno v množnom čísle skloňovať aj ako životné, t. j. v nominatíve množného čísla sú popri podobách psy, vlky, vtáky správne aj podoby psi, vlci, vtáci a v akuzatíve množného čísla popri podobách (vidím) psy, vlky, vtáky aj podoby (vidím) psov, vlkov, vtákov.

Pre cudzie podstatné mená ženského rodu, ktoré sú cudzieho pôvodu a sú zakončené na samohláskovú skupinu -ea, napr. Andrea, Lea, idea, orchidea, Kórea, platí nepravidelné skloňovanie; to znamená, že sa skloňujú podľa vzoru žena, ale v niektorých pádoch majú pádové prípony odlišné od tohto vzoru. Vlastné meno Andrea má v jednotlivých pádoch tieto tvary: v jednotnom čísle Andrea, (bez) Andrey, (k) Andrei, (vidím) Andreu, (o) Andrei, (s) Andreou; v množnom čísle Andrey, (bez) Andreí, (k) Andreám, (vidím) Andrey, (o) Andreách, (s) Andreami. 

Pozor, máme i cudzie podstatné mená ženského rodu zakončené na samohláskovú skupinu -ua, -oa, ako Nikaragua, aloa, ktoré sa skloňujú podľa vzoru žena. Napr.: v jednotnom čísle Nikaragua, (bez) Nikaraguy, (k) Nikarague, (vidím) Nikaraguu, (o) Nikarague, (s) Nikaraguou; v množnom čísle Nikaraguy, (bez) Nikaraguí, (k) Nikaraguám, (vidím) Nikaraguy, (o) Nikaraguách, (s) Nikaraguami.

Ak tvarom zámena on odkazujeme na osoby mužského rodu (t. j. na životné podstatné mená mužského rodu), v nominatíve množného čísla má príponu -i – oni, napríklad. Muži išli na vojnu. Oni musia brániť vlasť. Chlapi sú iní. Oni nemôžu pochopiť ženské uvažovanie.  Ak však tvarom zámena on odkazujeme na podstatné mená ženského rodu, stredného rodu, na zvieracie podstatné mená či na neživotné podstatné mená mužského rodu, v nominatíve množného čísla má príponu -y – ony, napríklad Ženy ostali doma. Ony sa musia postarať o deti. Malé deti sú sebecké. Ony si myslia, že všetci ostatní sú tu pre ne. Vrabce čvirikali v konároch stromu. Aj ony si uvedomovali blížiacu sa zimu. Veľké stromy nedali malým stromčekom dýchať, ale ony sa húževnato ťahali za svetlom.

Prečo v spojení akýsi chlapec píšeme slovo akýsi na konci s mäkkým i, keď je to jednotné číslo? Akýsi je jednotné číslo neurčitého  zámena, ktoré sme utvorili z opytovacieho zámena aký a nesamostatnej častice -si. V nominatíve singuláru má tvar akýsi chlapec a v nominatíve plurálu akísi chlapci.

Ako ich skloňujeme?:
Tvrdo zakončené zámená, ktoré majú tvar prídavných mien, skloňujeme podľa vzoru pekný/-í: dajaký/í, dáky/i, nejaký/í, voľajaký/í, voľáky/i, ten istý/tí istí, taký istý/takí istí, každý (plurál: všetci- m. r. živ.,  všetky – ostatné rody), samý/í, nijaký/í, mäkko zakončené zámená skloňujeme ako cudzí: ničí, dačí, čísi, inakší, ničí, niečí, voľačí, dačí. Pri neurčitých zámenách skloňujeme iba opytovaciu časť zámena, nesamostatné častice, ktoré píšeme ako predponu  alebo príponu, zostávajú bezo zmeny:  jednotné číslo: N  aký -si chlapec, G  akého -si chlapca, D  akému -si chlapcovi, A akého -si chlapca, L. (o) akom -si chlapcovi, akým -si chlapcom; množné číslo: N  akí -si chlapci, G  akých -si chlapcov, D  akým -si chlapcom, A akých -si chlapcov, L  (o) akých -si chlapcoch, s akými -si chlapcami.

Zámená sám, sama, samo, množ. č. sami (muž. r. živ.), samy (muž. r. neživ., ženský  a stred. r.) označujú jednu osobu, zviera, vec alebo skupinu – jediný, samotný, nik iný: Chlapček bol sám doma. (nik iný tam nebol) Evička sa bojí zostať sama. (jediná, bez kohokoľvek) Dieťa sa po ulici pohybovalo samo. (nik s ním nešiel) Starí rodičia bývajú sami. (sú samučičkí) Stromy v lese vyrástli samy. (nik ich nesadil, nepomáhal im)  Ženy samy pracovali na poli. (samotné, bez mužov) Chlapci išli na dvor, dievčatá ostali v triede samy. (iba ony samotné, bez chlapcov).

Zámeno samý, samá, samé má v množnom čísle v mužskom rode životnom tvar samí, v mužskom rode neživotnom, v ženskom a v strednom rode samé a znamená množstvo, veľa niečoho, veľa osôb, zvierat, vecí alebo skupín: Nohavice mal samý fľak. (veľa fľakov, celé fľakaté) Peter bol samý vtip. (hovoril veľa vtipov) Na hruške bola samá voška. (veľa vošiek) Ulica bola samá voda, samé blato. (kam si pozrel, všade len  voda a blato) V telocvični cvičili samí vyšportovaní muži. (bolo ich veľa) V lese boli samé smreky. (všade smrek, veľa smrekov) Na prednášku o módnych trendoch prišli samé ženy. (veľa žien) Na ihrisku boli samé deti.( len deti, veľa detí) Na nose má samú pehu. (celý nos má pehavý).

Násobné číslovky, ktorých súčasťou je slovo raz, píšu sa oddelene, napr. prvý raz,  druhý raz, dva razy, tretí raz, tri razy. 

Násobné číslovky s nesamostatnou časťou -krát sa píšu spolu ako jedno slovo, napr. prvýkrát, jedenkrát, druhýkrát, dvakrát, tretíkrát, trikrát. Príslovky tentoraz a tentokrát sa píšu spolu.

Zložené číslovky s druhou časťou -jeden, napr. dvadsaťjeden, päťdesiatjeden, stojeden sú na rozdiel od číslovky jeden (napr. jeden dom, jedno mesto, jedna žena, do jedného domu, o jednom meste, s jednou ženou) nesklonné. Skloňuje sa iba meno počítaného predmetu: o dvadsaťjeden stromoch, s päťdesiatjeden ženami, o stojeden deťoch.

Výraz celá má v jednotlivých desatinných číslach tieto tvary: nula celých (jednotiek), jedna celá (jednotka), dve celé (jednotky), päť celých (jednotiek) ap. (pričom slovo jednotka sa pri čítaní desatinných čísel nevyslovuje, je iba pomôckou pri tvorení správneho tvaru čísloviek vyjadrujúcich počet celých čísel). Teda suma 0,178 € sa číta „nula celých stosedemdesiatosem tisícin eura“.